Prečo máme strach pri myšlienke ísť do kina sami?

Autor: Simona Šramová | 21.3.2017 o 9:18 | Karma článku: 3,68 | Prečítané:  1055x

V našich životoch nám príde prirodzené vykonávať rôzne činnosti bez spoločnosti druhých ale predsa len pomyslenie, že by sme mali ísť na koncert, do reštaurácie či kina sami nám spôsobuje studený pot na chrbte. Prečo je to tak?  

Myslím, že najväčší strach plynie z pocitu, že sa dostaneme do trápnych situácií. Ísť do kina je spoločenská udalosť. Očakáva sa, že tento čas strávime so svojími priateľmi alebo rodinou. Začína to už pri okienku, keď si pýtame jeden lístok. Máme strach, že predavač sa na nás pozrie spoza okuliarov: „Len jeden?“ A čo na to povie okolie, s ktorým budeme pozerať film? Trápime sa myšlienkou, ako si o nás myslí, že sme samotári, ľudia, ktorí nemajú priateľov. Možno viac a citeľnejšie vnímame pohľady okolia, dokonca si myslíme, že niektorí na nás môžu ukazovať prstom. Pravda je taká, že každému je jedno či ste prišli sami alebo dvaja. Nikomu na tom nezáleží. Páči sa vám nejaký film ale viete, že pre vašich priateľov to nie je šálka kávy? Ale...prečo by ste kvôli tomu mali ostávať doma?

Podobné pocity som mala asi pred polrokom, keď som ešte ako redaktorka bola pozvaná na predpremiéru filmu v jednom zo žilinských kín. Dostala som dva lístky a tak som pozvala svoju kamarátku. Deň pred predpremiérou sa mi však kamarátka ospravedlnila, že kino musí rušiť. Ochorelo jej dieťa. V mojej hlave nastal mierny strach: Mám ísť sama do kina? Určite budem pôsobiť tak trápne. Ale nebolo to nič náročné. Keď som urobila rozhovor s režisérom a pár hercami, mohla som si pozrieť premiéru filmu. A bolo to geniálne! Mala som pocit, že som v obrovskej obývačke, s obrovskou televíziou a kvalitným zvukom. Mohla som bez rušivých okamihov mojich kamarátov pozerať film do detailov a vychutnať si ho. Priznávam, že po skončení filmu nastáva nepríjemný moment, keď nemôžete s niekým zdieľať svoje pocity. Skúsenosť, ktorú som však pred polrokom zažila, mi dodala viac sebavedomia a odvahy. Neľutujem, že som na predpremiéru šla. Zlomila som jeden zo svojich strachov a dnes sa pri tej myšlienke len pousmejem.

Sama do kina som opäť šla aj cez víkend na hraný muzikál Kráska a zviera. Na ten film som sa veľmi tešila, keďže animovaná verzia je moje detstvo. V časoch škôlky to bola moja najobľúbenejšia rozprávka. A šla som aj preto, lebo tu účinkuje Emma Watson /Hermiona z Harryho Pottera/. Táto žena je môj vzor. Film bol prekrásny a očarujúci. Naozaj nádherný. Vrelo odporúčam. Myslím, že jediným rušivým momentom bolo šušťanie obalov z cukríkov a zvuk chrúmajúcich pukancov. Občas mám pocit, že sa niekto chodí do kina hlavne najesť a napiť.

Prosím, nechápte ma zle. Stále ma veľmi teší ísť do kina s priateľmi a rodinou a stále túžim viesť vášnivé diskusie o tom, aký kvalitný či nekvalitný ten film bol avšak nikto by sa nemal obávať ísť do kina sám. To, čo nás brzdí sú naše predsudky a stereotypy. Lebo v podstate hneď ako na plátne uvidíte úvodné titulky, už ste len vy a film. Nik iný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ani vyšetrovanie Dúhu nepripraví o verejné zákazky. Pozrite sa, čo stavia

Zmluva na výstavbu tunela za 500 miliónov eur rieši korupciu, vyšetrovanie daní nie.

KOMENTÁRE

Keď je na výber medzi Dúhou a Váhostavom

Kde uviazlo trestné oznámenie vyzerá ako otázka na policajných šéfov.


Už ste čítali?