...ďalší Deň matiek bez mamy

Autor: Simona Šramová | 11.5.2017 o 17:43 | Karma článku: 7,49 | Prečítané:  696x

Napriek tomu, že Deň matiek predstavuje pre mnohých radostný sviatok, pre niektorých – tých, ktorí stratili mamu alebo majú zložitý vzťah s mamou – môže byť tento deň plný bolesti a prázdna. 

Mama. Niektorí z nás o nej hovoria s veľkou láskou, mnohí s odporom, niektorí možno s doplnkom „stále odo mňa niečo chce, kontroluje ma a myslí si, že som aj v dospelosti dieťa“. Pre niekoho to však znamená už len slovo. Obyčajné, prázdne slovo, ktoré používa len v minulom čase a ktoré vyvoláva množstvo spomienok. Tie spomienky časom blednú, možno sú skreslené. Ak stratíte mamu v mladom veku, pripomína vám rozprávkovú alebo bájnu bytosť. Dôkazom, že tu naozaj bola ste vy a fotografie. Už si nepamätám jej hlas ani smiech. Zaujímavé, však? Tá, ktorá vám bola najbližšie je teraz len spomienkou vo vašom srdci a úsmevom na starých fotkách. Dni ako Deň matiek či Vianoce mi citeľne pripomínajú, že moja mama tu už nie je. So smútkom v srdci a určitou dávkou závisti sa pozerám na šťastné reklamy žien s deťmi. Ďakovačky, objímačky, úsmevy...Osobitnou kategóriou sú spoločné fotografie s mamami na sociálnych sieťach. Cítite prázdno a bolesť, ktorá sa však mieša s pocitom šťastia. Bolesť preto, že takto objať svoju mamu už nikdy nemôžete ale šťastie preto, že títo ľudia nemusia prežívať to, čo vy. S mamou som si bola veľmi blízka. Bola moja najlepšia kamarátka, nebála som sa jej zdôveriť s hocičím, nemala som pred ňou tajnosti a nikdy ma neodmietla. Nech bola akokoľvek unavená, vždy si našla čas. Pozerali ste seriál Gilmore Girls? My sme mali rovnaký vzťah. Boli sme spolu príliš krátko, aby som ju viac mohla spoznať ale za ten kratučký čas som veľmi vďačná. Dala mi skvelé základy. Ako sa história ľudstva datuje pred našim letopočtom a nášho letopočtu, tak aj ja delím svoj život na ten pred a po maminej smrti. Dva svety. Mamina láska mi veľmi chýba. Je to špecifická láska, ktorú vám už nikto nikdy nedá. Dnes je to tatko, s ktorým tvoríme fajn dvojicu. :)  

Keď stratíte mamu v pubertálnom veku, je to ako úder pod pás. Nie ste pripravení. Ostrá facka od života, ktorá vám napovie, že vaše detstvo a puberta skončili. Na smrť rodiča nie ste nikdy pripravení. Nie je to fér. Ale smrť nikdy nie je fér. Máme pocit, že naši rodičia sú nesmrteľní. Ale rovnako ako my rastieme, oni starnú s nami. Obrovským problémom bolo okolie. Nikto nezažil to, čo ja a mne sa nechcelo počúvať: „Si silná.“, „Tvoja mama sa na teba teraz díva zhora a je stále s tebou.“, „Tvoja mama je teraz na lepšom mieste.“, „Nastal čas jej odchodu.“, „Neviem si predstaviť, že by sa to isté stalo aj mne.“, „Obdivujem ťa, ako to zvládaš.“ a pod. A čo som mala robiť? Na tom nie je nič obdivuhodné. To je život. Odvtedy takéto a podobné frázy neznášam. Naučili sme sa hovoriť prázdne frázy, pretože sa to akosi hodí. Pre nás to nič neznamená ale máme pocit, že to človek potrebuje počuť. Nie, nepotrebuje. Buď mi má niekto niečo povedať alebo nech je ticho. Odo mňa to nikdy nebudete počuť. Pýtali sa ma: „Na čo zomrela tvoja mama? Koľko mala rokov? Bože, aká mladá bola! Chúďa moje, to mi je tak veľmi ľúto.“ Och, nenávidela som to. Stiahla som sa. Kým mnohí v tom čase riešili prvé lásky a všetko s tým spojené alebo čo si oblečú na seba, kam pôjdu na vysokú školu a že rodičia sú tí najväčší tyrani, pretože im niečo zakazujú a podobné trápne blbosti, ja som riešila úplne iné problémy. Rozmýšľala som nad zmyslom života a mojim ďalším smerovaním. Ťažké filozofické úvahy. Čosi vo mne umrelo. V mojom srdci bola obrovská diera, ktorá bolela. Každý nádych bol ako bodanie noža. Desila som sa ticha, tmy a samoty. Kým som mala zamestnanú myseľ, akosi sa to dalo zniesť. Horšie bolo, ak bola moja myseľ otvorená rôznym smutným myšlienkam. Akoby na mňa padali steny. Cítila som brnenie po celom tele a po mozgu mi behalo milión mravcov. A znova a znova som plakala.

Lenže v živote nie ste na nič sami. Do môjho života vstúpil chalan s logom Nirvany na tričku. Kamarát a spolužiak. Mal obrovské, láskavé a súcitiace srdce a žiadnu pubertu, takže na svoj vek bol veľmi mentálne vyspelý a ja som takého človeka veľmi potrebovala. Niekoho, kto ma pochopí, nebude nič zľahčovať, kto nepokrčí plecami a neodíde odo mňa preč. Postupne som sa mu zdôverovala. Všetok bôľ šiel von. Pomyselné závažie, ktoré som držala v rukách som podala aj jemu. Už to nebolo tak ťažké. Moju úzkosť a depresie zahnal svojou prítomnosťou, objatím, úsmevom a jemným žartom. Plakala som pri ňom, zúrila. Nič nezhadzoval, len ticho pri mne sedel. To mi pomáhalo. Žiadne hlúpe a prázdne reči. Už si naše rozhovory nepamätám. Z toho obdobia si pamätám veľmi málo. Je to obdobie plné čiernych miest a rozmazaných spomienok. Nie z alkoholu ale zo šoku a smútku, ktoré moje telo a duša zažívali. Viem však, že ma naučil znova sa tešiť zo života, tešiť sa na ďalší nový deň, smiať sa. S ním som opäť získavala chuť žiť. Ak som sa bála, ak ma trápili smutné myšlienky, ozvala som sa mu. Raz sme spolu volali takmer dve hodiny. Sedela som doma s kolenami blízko pri sebe a sama. Počula som však jeho hlas a to ma upokojovalo. Mala som pocit, že svet je akýsi krajší. Bol ako svetielko v mohutnej tme, ktorá sa okolo mňa nachádzala. Moja bútľavá vŕba, môj celý svet. Iných kamarátov som nemala a ani nepotrebovala. V takýchto okamihoch vám stačí jeden jediný človek. Nezáleží vám na počte kamarátov. Záleží vám na tom, aby vás pochopili a pomohli vstať. Aj vďaka nemu som tým, kým som dnes. V mojom živote zanechal obrovitánsku stopu a patrí mu veľké miesto v mojom srdci. O pár rokov neskôr som spoznala jeho rodinu. Úžasní ľudia so srdcom na dlani. Vďaka nim poznám, čo je rodina. Jeho mama je ako moja druhá mama. V okamihoch, keby by som inak kontaktovala mamu, píšem alebo volám jej. Ani si neviete predstaviť, ako som jej za mnohé veci vďačná. Je tou skúsenejšou ženou v mojom živote. Od jeho sestry sa učím byť praktickejšia a racionálnejšia. Je to skvelé dievča. Sú mojimi kamarátkami, dôverníčkami. Veľmi dôležitá súčasť môjho života. Čas s nimi beží veľmi rýchlo. Vážim si ich a obe mám veľmi rada. :)

Občas premýšľam nad tým, aký by bol môj život, keby tu mama stále fyzicky bola. Cenila by som si to, čo mám alebo to bola práve jej smrť, ktorá ma naučila vážiť si všetko okolo seba? Chýba mi. Maturita, promócie, moje prvé zamestnanie, moja prvá výpoveď, problémy, radosti, starosti...chýba mi jej usmiata tvár, pochopenie, rady a pocit hrdosti. Túžim jej zavolať, stretnúť sa s ňou ale ja viem, že už to nejde. Ešte prídu okamihy, keď ju budem potrebovať ale budem to musieť zvládnuť bez nej. Pevne verím, že sa všetko deje pre nejaký dôvod. Pre nejaký dôvod ľudia v našich životoch prichádzajú a odchádzajú. Niektorí sa zdržia len na kávu, niektorí sú s nami pár zastávok a niektorí s nami prejdú životom až do hlavnej stanice. Moja mama hovorievala, že každý z nás je tu, aby splnil nejakú úlohu. My ju však nepoznáme. Keď ju splníme, príde náš čas odísť. Mamin čas však prišiel veľmi skoro. Každý rok si pripomínam Deň matiek. Bez televízie, bez rádia, bez obchodov a bez sociálnych sietí. Vtedy počúvam piesne, ktoré sme spolu počúvali alebo ktoré mi mamu pripomínajú a pozerám na oblohu. Vtedy sme len mama, naše spoločné spomienky a ja.  

Šťastný Deň matiek vám všetkým, všetkým mamám v nebi a všetkým polosirotám a sirotám. Chcem, aby ste vedeli, že nikdy nie ste sami. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Beblavý predstavil plány, vznikajúca strana začala zbierať podpisy

Do roka chcú pripraviť programové tézy.


Už ste čítali?