Pes vs. mačka. Ktorý z nich je lepším spoločníkom?

Autor: Simona Šramová | 1.6.2017 o 19:02 | Karma článku: 5,65 | Prečítané:  750x

Mnohokrát som sa stretla s ľuďmi, ktorí mali jednoznačne vyhradený názor na to, ktoré z vyššie uvedených zvieratiek je lepším domácim miláčikom a ani náhodou ste ich nepresvedčili o opaku. A čo tí, ktorí majú radi obe zvieratká? 

Psík: hovorí sa o ňom ako o najlepšom priateľovi človeka. Určite s ním zažijete veľa zábavy, zoznámite sa vďaka nemu s množstvom ľudí, ste viac v pohybe, cvičíte, ste menej v strese a máte menšiu možnosť dostať sa do depresívnych stavov. Veľmi známa je kanisterapia a tiež vie rozoznať v tele človeka rakovinu. So psíkom sa cítite bezpečne, keďže dáva pozor na vás a na priestor, v ktorom žije. Má však aj niekoľko nevýhod: so psíkom spravíte menej spontánnych rozhodnutí, keďže nemôžete len tak odísť na pár dní z domu a vyžaduje si vašu neustálu pozornosť. Sú miesta, kde ho nemôžete vziať so sebou. Ak nechcete, aby si pes osvojil vás, musíte mu venovať čas pri výcviku. Nevýhodou je aj špecifický pach a jeho srsť po celom byte a na vašom oblečení. Jeho starostlivosť je nákladná  – strava, každoročné očkovanie, príslušenstvo alebo povolenia pri dovolenke. O ľuďoch, ktorí majú radi psov sa hovorí ako o extrovertoch, ktorí milujú spoločenský život, neporušujú pravidlá, vedia lepšie zvládať rôzne krízové situácie avšak nepúšťajú sa do riskantných záležitostí.

Mačka: neznečisťuje životné prostredie, podľa rôznych štúdií sú muži s mačkou príťažlivejší, jej pradenie upokojuje, sú samostatnejšie a nezávislejšie. Keď majú dosť vášho maznania, dajú vám to jasne najavo. Určujú si svoje pravidlá proti ktorým ste bezmocní. Sú spontánne, ľahko uskladniteľné (zmestia sa naozaj všade), nie tak náročné na starostlivosť. Tak ako psy upozornia na rakovinu, mačky cítia blížiaci sa záchvat. Problém môže spôsobiť ich škrabanie, nerešpektovanie vášho súkromia, uloženie sa na vašu knihu, ktorú práve čítate alebo na klávesnicu v momente, keď musíte pracovať. Ľudia, ktorí obľubujú mačky sú vraj nezávislí introverti, ktorí toho veľa nenarozprávajú, intelektuáli ovplývajúci inteligenciou, majú sofistikovanejší a ironický humor, sú skromnejší, menej manipulatívní, veria viac druhým a sú otvorení názorom. Majú sklony k abstraktnému umeniu avšak hovorí sa o nich ako o neurotikoch a ťažšie zvládajúcich stres či úzkosť.

Keď som mala deväť rokov a bolo jasné, že sa stávam doživotným jedináčikom, mama rozhodla, že dostanem psa. Tatko s tým nesúhlasil. Opakoval, že pes nie je hračka a čoskoro nás omrzí. Keďže sme boli dve, prehlasovali sme ho. S odstupom času vnímam rozhodnutie mojej mamy ako veľké prekonanie vlastného strachu. Bála sa psov. Už sme mali rybičky ale ja som túžila po niečom, čoho by som sa mohla aj dotknúť. Keďže bývame v malom byte, bolo nutné popozerať sa po psíkovi menšieho vzrastu. Rozhodlo sa, že to bude čivava. O pár dní sme vycestovali autom za našim psíkom do dedinky neďaleko Bratislavy. Dodnes si ten deň pamätám. Bolo oblačno a k atmosfére neprispieval ani šedý a starý rodinný dom, v ktorom sa náš psík nachádzal. V dome nebolo takmer žiadne svetlo. Majitelia mali niekoľko terárií, do ktorých svietili neónovými svetlami. V rohu miestnosti sme si všimli neveľkú ohrádku vystlanú niečím ako slama s dreveným plotom vysokým asi po kolená na ktorú svietila veľká lampa. V tej ohrádke boli tri šteniatka dlhosrstej čivavy – dve sučky a jeden psík. Ten náš. Keď nás zbadal, utekal ku nám. Ostatné dve čivavy už mali tiež svojho majiteľa. Náš psík mal meno Filip, ktoré sme mu nechali. Vzrastom patril k väčším čivavám, v dospelosti vážil 2,5 kg. Hral všetkými možnými farbami – na chrbátiku tmavohnedý, labky karamelové, bruško vanilkovej farby, chvost hýriaci vanilkovou, hnedou a čiernou, na tvári mal medzi očami a okolo ňufáku čierny pásik, ktorý mu vekom sivel. Uši a oči klasicky veľké hnedé. Kto bude „vodcom svorky“ vedel hneď, keď sa dostal vystrašenej mame ako prvej do náručia. Za odmenu ju počúval na slovo. Pri nás dvoch sa vždy rozhodoval či povel splní alebo nie. Že majitelia boli obyčajní obchodníci bolo zrejmé z toho, že ani nevedeli, čo Filipovi naozaj chutí a po kúpe sa oňho už vôbec nezaujímali. O tom, aké pomery tam museli vládnuť, sme mohli hádať z toho, že sme ho polroka učili nejesť ohorky z cigariet pri chodníkoch.

Stal sa našim verným spoločníkom. Stačilo, aby sme boli len pár minút preč a vítal nás, ako keby sme boli preč večnosť. Ako pravá čivava, púšťal sa zásadne do omnoho väčších plemien. Raz mi nebolo všetko jedno, keď sa mi schoval za nohy a na mňa sa rútila obrovská doga. Vedel hnevať ale viac bolo momentov, keď nás rozosmial. Starostlivosť oňho nebola náročná a skôr mi spôsobovala obrovskú radosť. Najmä pri česaní som vždy krútila hlavou, kde sa to na ňom berie. Z tej srsti ste vždy mohli upliesť malý koberček. Milovali sme prechádzky s ním. Zbožňoval krtince, behanie a v zime hranie sa v snehu. Vodu mal veľmi rád. Keď som ho sprchovala, nastavoval sa mi tak, aby mi ukázal, kam mám s prúdom vody zájsť. Čím bol starší, tým boli naše prechádzky kratšie a častejšie sa pýtal na ruky. Občas sme si cez leto len sadli do trávy a tešili sa z pekného dňa. Nepoznal ľudské zlo a tak bol kamarát hneď s každým človekom, ktorého stretol. Bol to gurmán. Aj my sme zažili psí pohľad pri každej skúške zjesť, čo sme mali na tanieri. Keď sme sa prebúdzali, bolo to ako keby sme sa nikdy predtým nevideli. Neskutočne šťastný pri nás skákal a jašil sa. Keď sme neboli doma, zvykol vyskočiť na postele a niektorému z nás spať na pyžame. Bol veľmi inteligentný a chápavý. Nikdy nič neničil, neštekal častejšie ako je u psov bežné. To je len stereotyp, že čivavy musia byť uštekané a nepríjemné. Keď mi bolo smutno, len ku mne prišiel, pozeral sa na mňa a labku si položil na moju nohu. Mala som pocit, že sa na mňa nepozerá pes ale bytosť, ktorá úplne rozumie, čo sa v mojom vnútri odohráva. A čo tatko, ktorý bol na začiatku zásadne proti? Stačila chvíľa a už ho nedal z rúk...

Vďaka Filipovi som spoznala množstvo skvelých ľudí, pretože psíčkari nemajú problém nadviazať medzi sebou rozhovor. Prvý krok urobia psíky za nich. Dodnes sa zdravím s príjemným a srdečným pánom v rokoch, ktorý chodí na prechádzku s takmer všetkými psami v jeho paneláku. Psy majú pred ním rešpekt, keďže má mohutný hlasový prejav. Vo vedľajšom vchode býva suseda, ktorá v tom čase, keď sme si zaobstarali Filipa, mala tiež psíka, dlhosrstého jazvečíka s karamelovou farbou, Riška. Spoznala ho pri prechádzke v lese. Bol uviazaný o strom, opustený, odsúdený na smrť človekom, ktorému dávno umrelo svedomie. Rozhodla sa, že sa o Riška postará. A on jej ostal po celý život vďačný a bránil ju. Nikto sa k nej nemohol priblížiť. Varovne štekal a vrčal. My sme sa rýchlo skamarátili. Kútikom oka sledoval, ako ho hladkám a škrabkám. Keď som prestala, obzeral sa okolo seba a rozštekal sa štýlom: „Nie, ešte nie. Ešte tu. Tááák,  tam. Ďakujem.“ Filip naňho spočiatku žiarlil. Dala som mu však najavo, že on je môjho srdca šampión a Riško je kamarát. Prijal ho a odvtedy sa spolu veľmi radi hrali. Obaja odišli na starobu krátko po sebe.

V čase, keď som mala Filipa, do môjho života vstúpila aj mačka Nora. Na prázdniny som chodievala ku starkej. Jedno leto prišiel bratranec s dospelou mačkou, aby sa o ňu starká starala. Tá bývala v mestskej časti v rodinnom dome. Nechala si ju. Nora bola veľmi nádherná a inteligentná. Milovala ľudí a spoločnosť. Jej srsť bola čiernohnedá so stredne veľkým bielym fliačikom na hrudi. Hneď sa z nás stali kamarátky. Keď ma zbadala, túlila a motala sa okolo mojich nôh, spokojne priadla a keď som si rozložila deku na dvore, tak si ľahla ku mne alebo na mňa. Na brucho, na hlavu, občas ma masírovala, občas mi chvostom behala po tvári a to, že vedela škriabať, som sa dozvedela hneď, keď sa jej niečo nepáčilo. Upokojovalo ma, keď priadla. Niekedy som si k nej len čupla, aby si priložila hlavu k mojej. Keď som od starkej odchádzala, vždy smutne mňaukala. Tri roky po sebe sa jej narodili mačiatka. Každý rok mi ich hrdo predstavila. Mačiatka sa ma báli, boli ostýchavé a pri najmenšom pohybe sa zľakli a utekali. Ona si však ku mne ľahla a mačiatka prirodzene šli za ňou. Ukázala im, že im neublížim a rozhodne sa ma nemusia báť. Nebola som s ňou tak často ako s Filipom ale tých pár prázdnin s ňou bolo úžasných. Žiaľ, jej život predčasne ukončilo rýchlo sa rútiace auto.

Nie som striktne len za psíka alebo mačku. Charakteristiky sú vždy len všeobecné a záleží na pocite človeka. Neviem sa rozhodnúť, ktoré zvieratko mám radšej. To sa nedá. Psík aj mačka má určite svoje špecifiká. Našťastie, nemám alergie, takže nie som ovplyvnená touto skutočnosťou. Veľmi sa na ten moment, keď sa raz budem o ne znova starať, teším. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?