Keď sa povolanie stáva splneným snom a zábavou

Autor: Simona Šramová | 8.6.2017 o 17:25 | Karma článku: 3,30 | Prečítané:  321x

Mať prácu, ktorá by bola z kategórie „práca snov“, bola by koníčkom a veľkou zábavou je túžbou každého z nás. Pred dvoma rokmi prišlo niečo, čo môjmu profesijnému životu dalo zmysel – práca v rádiu.

Eufória z úspešného ukončenia vysokej školy netrvala dlho. Študentská brána sa zatvorila a vítala ma realita. V tej chvíli som si spomenula na pokus o vtip vyučujúceho na záver môjho štúdia: „Je to čierne a klope to na dvere. Čo je to? Vaša ružová budúcnosť.“ Nastal čas sledovania rôznych pracovných portálov a rozposielanie životopisov. O čerstvého absolventa vysokej školy nie je záujem. O to viac, ak vyštudoval humanitné vedy. V spoločnosti je zaužívaný názor, že technické a prírodovedné vedy sú dôležitejšie. Nie, nie sú. Všetko by malo byť v rovnováhe a jednotlivé vedy by si mali navzájom pomáhať. Na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny máte možnosť si po ukončení štúdia podať žiadosť o absolventskú prax. Lehota tejto žiadosti trvá tri mesiace. Pri jej vypisovaní uvádzate oblasti, v ktorých by ste sa chceli zamestnať. Medzi inými som uviedla aj pozíciu redaktorky, čiže žurnalistiku. Už som ani nedúfala, že sa niekto ozve, keď mi jedno poobedie zavolala úradníčka s ponukou istej spoločnosti, o ktorej mi nechcela povedať viac. Buď to ihneď prijmem alebo si zdravotné poistenie budem polroka platiť sama. Ponuku som prijala. Dobrovoľne nasilu. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď som mala stretnutie s riaditeľom regionálneho rádia. Riaditeľ rádia sa ku každému v rádiu správal otcovsky a držal nad nami ochrannú ruku. Patrí mu moja veľká vďaka. Dal mi šancu napriek tomu, že som daný odbor nevyštudovala. A na to nikdy nezabudnem.  

Môj prerod z historičky na redaktorku trval mesiac. Navždy budem vďačná kolegovi, ktorý ma zaúčal do sveta žurnalistiky. Stal sa mojim sprievodcom a najbližším človekom v rádiu. Už na konci vysokej školy som sa pohrávala s myšlienkou pracovať v médiách. Fascinuje ma objavovať nové veci, písať o nich, vymýšľať nové témy ale najmä informovať. Teší ma zistenie, že niekto mojim článkom niečo získal, dozvedel sa niečo nové a zanechalo to v ňom nejakú stopu. Nevymýšľam si a nehľadám senzáciu. Čo je v tomto svete unikátne. Mám rada flexibilný pracovný čas a každý deň potrebujem zmenu. Práca v rádiu mi to poskytovala. Trošku dlhšie mi trvalo naučiť sa technické veci ale časom som sa zdokonaľovala. Prvé týždne strihania zvuku so sebou prinášali aj kuriózne situácie, keď som opravovala ľudí vo výslovnosti. Nahrávka do vysielania by nemala obsahovať rečové ruchy, hlasné a časté nádychy/výdychy či mľaskanie. Ak som v tom období niekoho počula rozprávať, vždy mi napadlo: "Tento by sa dlho strihal..." Dnes krátky audio záznam postrihám v priebehu pár minút. Kolega, ktorý ma zaúčal bol veľmi trpezlivý, všetko mi priateľsky a niekoľkokrát vysvetlil. Dal mi skvelé základy, ktoré som časom mohla ďalej rozvíjať. Nikdy naňho nezabudnem.    

Zaujímavou postavou bol šéfredaktor. Ochotnícky herec, ateista s cirkevnou vysokou školou, s ironickým humorom a s veľmi nezvyčajnou povahou. Bol neosobný, takmer až chladný, poznačený výchovou svojho otca-vojaka, veľký perfekcionista a workoholik. Občas sa zabudol, smial sa a vtipkoval ale keď na to prišiel, znova mal na tvári „poker face“. Jeho pracovný stôl bol neustále sterilne upravený a vždy dbal o poriadok. Používal slová, ktoré boli pichľavé. Nejedného človeka v rádiu rozplakal. Avšak jeho oči boli pri týchto slovách vždy mäkké. Zložitá povaha. Vedela som, že je voči mne trochu skeptický ale dával mi šancu. Napriek jeho povahe som ho mala rada. Túžila som mu dokázať, že napriek nulovým skúsenostiam v médiách a inom vyštudovanom odbore viem byť dobrou redaktorkou. Získať si ho bol zdĺhavý proces ale podarilo sa mi to. Nadávala som, keď mi nahrávku poslal naspäť aj trikrát, aby som ju postrihala inak. Dnes som mu za to vďačná, pretože vo mne vycibril perfekcionizmus a len tak niečo ledabolo do sveta nevypustím. Dávam si veľký pozor na to, pod čo sa podpisujem. Zlom nastal v momente, keď sme istý čas ostali na redaktorčinu len my dvaja. Vtedy som mu dokázala, že viem poctivo robiť svoju prácu, že ma to baví a chcem sa tomu venovať aj v budúcnosti. Mohol mi niečo poslať trebárs aj o pol desiatej večer a ja som to mala hotové, poprípade som sa do toho pustila hneď ráno. Vedel, že sa na mňa môže spoľahnúť. Veril mi. V jeho očiach bol rešpekt a úcta. Stál za mnou. A to bol skvelý pocit. Nestali sa z nás kamaráti ale mali sme celkom pekný pracovný vzťah.

Rádio pôsobí v dvoch mestách. Ja som bola v jednom, vedenie rádia a takmer celý tím v druhom, takže nejaké utužovanie vzťahov cez Facebook bolo náročné, no aj napriek tomu sa z niektorých kolegov stali kamaráti. V najužšom kontakte som bola s kolegom redaktorom a moderátorkami, ktoré pracovali v štúdiu v meste, v ktorom som pracovala. Čo ma nenaučil môj kolega, to ma doučila najskúsenejšia moderátorka v rádiu, ktorá mala niekoľko rokov praxe v rôznych rádiách za sebou a dávala mi cenné rady. Vďaka práci v rádiu som spoznala ako to v médiách chodí. Práca v teréne nie je pre všetkých ale je skvelá. Bavilo ma, ako som dokázala všetko sama. Od fotografovania, cez nahrávanie, strihanie zvuku, písanie článku, nahadzovania nahrávok do vysielania až po písanie scenára o reportáži pre moderátorov. Výsledok stál za to. Rádio ma naučilo byť samostatnejšou, istejšou, sebavedomejšou a robiť viac vecí naraz. Vybavovanie e-mailov, zháňanie hostí do vysielania, telefonovanie... Nebola to práca ale obrovské nadšenie. Čas v rádiu plynul veľmi rýchlo. Bola som nadšená z kolotoča, v ktorom som sa točila. Pre mňa bolo fascinujúce zrazu stáť oproti ľuďom, ktorých som dovtedy videla len v televízii alebo na internete. Čakala som, že sa budem hanbiť a cítiť nepríjemne ale nič také sa nedialo. Prekvapením bolo, že s čím väčšou osobnosťou som sa stretla, tým mala menšie ego. Tešilo ma chodiť na rôzne akcie, premiéry do divadla či kina a mohla som sa dostať do priestorov, kde normálne ľudia nemajú prístup.

Po ani nie dvoch rokoch som musela z rádia odísť. Som však vďačná za každú sekundu, ktorú som mohla v rádiu stráviť. Každý z nás by mal pracovať v odbore, ktorý ho napĺňa a baví. Práca v rádiu bola pre mňa všetkým, skvelou školou života, vynikajúcou skúsenosťou a úžasným štartom v mojom profesijnom živote. Už teraz sa však ale teším na novú kapitolu života.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý

Čo sa kachliar z Brdárky naučil od Siouxov.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.

DOMOV

Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.


Už ste čítali?