Životné poslanie: bútľavá vŕba - požehnanie alebo prekliatie?

Autor: Simona Šramová | 22.6.2017 o 18:50 | Karma článku: 4,79 | Prečítané:  360x

Keď mi rodičia dávali meno „Simona“, možno ani netušili, že tým predurčujú moje poslanie. Meno totiž pochádza z hebrejčiny a znamená „počúvajúca, načúvajúca“.

Vo svete, ktorý len rozpráva a niekam uteká, je veľmi náročné stretnúť niekoho, s kým sa dokážeme zastaviť, kto nás dokáže vypočuť, poradiť a pochopiť. Pri našich rozhovoroch zvyčajne druhého nepočúvame, len čakáme na priestor, aby sme mohli povedať niečo my. Rozprávame ale nič nehovoríme. Ja hovorím len vtedy, ak mám čo povedať. Bútľavú vŕbu nevyhľadávame, keď sme šťastní, spokojní a máme pocit, že nám svet leží pri nohách ale v momentoch, keď sa nám nedarí, niekto nám ukrivdil, máme ťažko zvládnuteľný problém, umrel/stratili sme niekoho blízkeho, sme chorí, sme nešťastní, sme zaľúbení...Často počúvam frázy: „Nemám sa komu zdôveriť./Nemám kamarátov./Mám nejakých kamarátov ale nedokážem sa im zdôveriť./Cítim sa osamelo./Nikto mi nerozumie.“ Neviem či vyžarujem zvláštnu energiu alebo na ľudí pôsobím viac pokojne ale stačí len chvíľka a ja životný príbeh neznámeho človeka poznám v priebehu pár dní alebo dokonca pár hodín. To isté platí aj pri mojich kamarátoch. A ja sa cítim poctená. Veľmi poctená. Po rozhovore počúvam klasické vety: „Ale nepovedz to nikomu./Zostane to medzi nami, dobre?“ Komu by som to len mala povedať? Nie sme v škôlke...Zbožňujem príbehy a rozhovory, ktoré majú hĺbku a veľmi rada ich počúvam alebo čítam. Na základe príbehov sa môžem poučiť z chýb toho druhého a vyvarovať sa im alebo môžem pomôcť inému s podobným problémom. Avšak niekedy sa človek potrebuje len vyrozprávať, nepotrebuje žiadnu radu.

Status „bútľavej vŕby“ som získala už na základnej škole. Patrila som k tichším deťom, ktoré skôr počúvali ako rozprávali. Dozvedala som sa tak o prvých láskach, prvých životných problémoch, prvých záletoch, intímnych problémoch. Keď už tých príbehov bolo viac, dovolila som si v danej veci aj poradiť. V niektorých okamihoch som mala pocit, že tým ľuďom nahrádzam rozhovory s matkou alebo otcom (kým chlapci nevstúpili do puberty, zdôverovali sa mi tiež). Ako som rástla, tých problémov bolo viac a menili sa podľa veku. Popálila som sa, keď som stála pri niekom, kto sa mi za moju pomoc odvďačil tým, že mi povedal, že som sa mu starala do života. Holt, aj takto dopadnú bútľavé vŕby...osobitnou kategóriou sú ľudia, ktorí javia o vás záujem za nejakým účelom. Svoje reči zaobalia do krásnych, medových slov, v ktorých vám hovoria, ako vás majú neskutočne radi. V skutočnosti vás pripravujú na to, že niečo od vás potrebujú. Potrebujú, aby ste ich počúvali. Keď docielia svoje, odchádzajú preč. Už vás nepotrebujú. Zaujímavým prípadom sú ľudia, ktorí vyzerajú biedne, no pri otázke, či je všetko v poriadku odpovedia: „Áno, je mi fajn./Nie, necítim sa dobre ale nechcem o tom hovoriť.“ Skôr či neskôr to ticho medzi vami človek nevydrží a povie vám to sám. Dnes za mnou prichádzajú ľudia s obrovskou dôverou a ja si to veľmi vážim. Nie sú to len moji známi ale aj neznámi ľudia. Na pracovnom pohovore, v autobuse, vo vlaku...niekedy vám totiž totálne neznámy človek poradí lepšie ako niekto, kto vás pozná. Z jednoduchého dôvodu – nie je zaujatý ani jednou stranou. Stačí, aby som si oproti niekomu sadla, pozrela do očí a už sa to sype. Takto mi jeden muž začal na pracovnom stretnutí rozprávať o svojom manželstve. Možno niečo v mojej tvári, mojom pohľade je také, čo ľudí prinúti rozrozprávať sa. V autobuse alebo vo vlaku sa mi prihovárajú starší ľudia a mne to neprekáža (teda, ak mi nezačnú rozprávať o smrti a celý ich chorobopis). Dôvod je prostý. Žijú sami, ich deti majú svoj život a oni sú šťastní, že stretnú niekoho, s kým sa môžu porozprávať, s niekým potešiť, niekomu posťažovať. Preto stále v televízii vidíme, ako ich niekto okráda. Dáma alebo pán v rokoch, ktorý dlho žije sám, je rád, keď vidí spoločnosť a môže pomôcť. Verí, že život sa na neho usmial, cíti pocit dôležitosti ale v skutočnosti naletí hocakým podvodníkom. Žiaľ.

Kedy pre mňa, ako bútľavú vŕbu, nastáva problém? Ak ja sama prežívam ťažkú situáciu a nedokážem sa sústrediť na problémy iných. Nedokážem v tom momente dobre poradiť, pomôcť a vypočuť. No niektorí ľudia majú pocit, že len ich problém je dôležitý a všetko musí ísť bokom. Už neraz sa mi stalo, že som slušne odmietla človeka s vetou, že mám toho naozaj veľa a musím doriešiť svoje veci, keď len mávol rukou: „To zvládneš, si silná.“ Prepočujú to, že aj ja mám problém: „Neboj, Simonka, to sa vyrieši. Bude dobre. Ty vieš vždy nájsť nejaké riešenie.“ Chvíľu nastane ticho a začnú mi rozprávať svoje problémy. Nemožno sa vtedy čudovať, že pôsobím podráždene. Alebo títo ľudia zmiznú úplne a objavia sa až v momente, keď je mi dobre a tvária sa ako tí najlepší kamaráti, ktorí pri mne boli odjakživa a majú ma veľmi radi. To nie je kamarátstvo, to je vypočítavosť. Je všeobecne zaužívané, že bútľavé vŕby si dokážu poradiť so všetkým aj samé. Veď predsa pomáhajú a počúvajú toľko ľudí...Aj keď ľudí počúvam a viem im často pomôcť, stále som človek. Občas sa cítim využitá. Akoby sa niektorí riadili heslom „Po mne potopa“. Ak prežívam dobré obdobie, je pre mňa ľahšie vyrovnať sa s tým, čo som práve počula. Po vypočutí príbehu totiž dlho premýšľam nad tým, prečo sa to tomu človeku stalo, či sa tomu dalo zabrániť, sledujem príčiny a dôsledky problému. Je blbosť myslieť si, že mnou to len tak prejde. Niekedy nepočujem ani obyčajné „Ďakujem.“ Potom sú tu ľudia, ktorí sa na vás namotajú a citovo vydierajú. Neustále vás zasypávajú svojimi problémami. Už nežijete svoj život, ale ich. Nikdy od nich nepočujete nejakú peknú udalosť z ich života. Stále dokola sa rieši to isté a vy už nevládzete. Snažíte sa ich povzbudiť, pomôcť ale oni si stále hovejú na vlne negativizmu. Sú ako upíri, ktorí vám vysávajú posledné zvyšky pozitívnej energie, pretože sami nedokážu pozitívne myslieť a žiť svoj život. V daný okamih mi pomáha byť sama, dať si slúchadlá na uši a pustiť si úplne nahlas Depeche Mode, The Cure, Nirvanu alebo Linkin Park. Po piesňach od týchto kapiel sa cítim ako znovuzrodená. Moja psychohygiena.

Občas jednoducho ten pohár pretečie. Ak neustále počúvate o rôznych chorobách (aj smrteľných), rozchodoch, neverách, úmrtiach, nešťastiach a neúspechoch, začnete sa ľudí na malý moment strániť a ostávate sami. Máte pocit, že život je len veľký smútok a vo svete nie je nič pekné. Napriek tomu, že milujem príbehy a ja si veľmi rada každého vypočujem, aj bútľavé vŕby potrebujú pauzu. Neberme život tak príliš vážne. Ako povedal klasik, aj tak z neho nevyviazneme živí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý

Čo sa kachliar z Brdárky naučil od Siouxov.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.

DOMOV

Plavčan oznámil abdikáciu, z tlačovky opäť ušiel

Plavčan odstúpil z postu ministra deň po výzve Roberta Fica.


Už ste čítali?