Mentálne zdravie je rovnako dôležité ako starostlivosť o telo

Autor: Simona Šramová | 27.7.2017 o 18:55 | Karma článku: 8,26 | Prečítané:  2121x

Po smrti speváka kapely Linkin Park, Chestera Benningtona, v spoločnosti opäť rezonuje téma depresia a samovražda. Prečo musí niekto umrieť, aby sa o tom hovorilo?

Kapela Linkin Park predstavuje moje detstvo. Nebola som obrovským fanúšikom, len som ju mala rada. Od začiatku ma zaujala interpretácia piesní. Chester mal špecifický hlas, ktorý bol ľahko rozoznateľný, veľmi príjemný a jedinečný. Bol to vôbec prvý verejne známy muž, ktorý sa mi veľmi páčil. Mal prenádherné oči, úsmev a smiech. Viem, že za tým úsmevom bolo mnoho bolesti. Veľmi rada som počúvala rozhovory s ním. Slová piesní som naplno chápala až po maminej smrti. Chester spieval presne o tom, čo som cítila. Tie slová akoby boli mojimi vlastnými. Jeho hlas zo mňa vždy vedel vykričať všetok hnev, úzkosť, strach alebo bolesť. Pri iných spevákoch mi tento štýl spevu vôbec nesedí, pri Chesterovi som to zbožňovala. Hudba a tvorba Linkin Park mi veľmi pomohla. Veľmi im za to ďakujem. Chesterova smrť ma veľmi zasiahla. Ostala som v šoku, nemohla som tomu uveriť, nenachádzala som slová, na pár minút som akoby zamrzla a následne som sa rozplakala. Akoby odišiel kamarát, ktorý mi rozumel, ktorý často vedel, čo sa odohráva v mojej duši a bez premúdrelých rečí a hlúpych otázok ma objal a mne bolo oveľa lepšie. Mala som ho veľmi rada.

Stále viac a viac ľudí prepadáva depresiám či iným chorobám, ktoré trápia dušu. Cítime sa sami, nepochopení, zbytoční. Trápia nás veci z minulosti cez ktoré sa nevieme preniesť. Nie sme stroje. Sme stvorenia plné citov, pocitov, túžob, s rôznymi názormi a predstavou života. Naša predstava života sa nemusí zhodovať s očakávaniami spoločnosti. Len málokedy spoločnosť v našich životoch prehrá. Tlak je obrovský. Sme vystavení toľkým stresovým situáciám, že sa v nich občas strácame. Máme pocit, že nás nikto nepočúva, nikto sa o nás nezaujíma. Ak sa o seba zaujímame tak len preto, lebo sa potrebujeme. Sme otrokmi času. Kam sa však ponáhľame? Veď na konci aj tak každého čaká zem alebo prach. Nemáme na seba čas. Nepočúvame sa, len rozprávame. A pritom iba stačí obyčajné zastavenie sa, bytie jeden pre druhého, podanie rúk a vedomie, že sme v tom spoločne. Psychika človeka je veľmi jemná a krehká. Stačí jeden skrat a v mnohých prípadoch už neexistuje cesta späť. Zo všetkých strán sa na nás valí, že musíme byť dokonalí, silní a odolní voči všetkému. Za každých okolností. Nezadaní si musia nájsť partnera, pretože inak nie sú pre spoločnosť prínosní, zadaní sa musia vziať, vzatí musia mať dieťa. Hlavne čo najrýchlejšie a ženy najlepšie do tridsiatky. Mužom sa zas odmala hovorí, aby neplakali. Muži nemajú právo na slzy? Sme zamestnaní ale práca nás nebaví. Nedočkavo čakáme na piatkové poobedie. Alebo sme dlhodobo nezamestnaní, čo vedie k našej frustrácii a nechuti pokračovať ďalej. Ovplyvňuje nás nielen naša minulosť, naša genetika, okolité negatívne udalosti, naša prítomnosť ale aj strach z budúcnosti. Trápi nás mnoho vecí naraz ale musíme svetu ukázať našu silu. Žiadne zlyhanie, žiaden prejav slabosti. Lenže ten pohár raz pretečie a naše vnútro spoločne s telom začnú štrajkovať.

Už asi tri roky chodím ku najlepšej psychologičke na svete. Mám ju veľmi rada. Je to skvelá žena. Vždy ma víta s úsmevom a podaním ruky. Veľmi ju obdivujem. Ponúka mi riešenia, ktoré môžem ale nemusím nasledovať. Mnohokrát som počas nášho stretnutia vďaka týmto rozhovorom prišla na mnoho riešení. Kladie mi otázky, ktoré mi pomôžu zamyslieť sa lepšie nad daným problémom a vidieť ho aj z inej strany. Ak sa nestretávame, píšem jej. Kvôli maminej smrti, ktorá prišla počas mojej puberty mám občas dni či týždne, keď som zaseknutá. Stiahnem sa pred svetom, pred kamarátmi a po večeroch plačem za mamou. Prežívam všetky pocity, ktorým rozumie každý, kto stratil mamu v mladom veku. Desím sa dňa, keď odíde aj tatko. Ostanem tu sama. Nehanbím sa za to, že chodím ku psychologičke. Nehanbím sa za to, že sa starám o svoje mentálne zdravie. Nehanbím sa priznať, že viem byť aj slabým človekom. Hanbiť by sa mali tí, ktorí súdia život druhého, ktorí zosmiešňujú život druhého, ktorí hovoria, ako by ten druhý podľa ich predstáv mal žiť a tým ho ženú do kúta. Nie je žiadnou hanbou, zbabelosťou alebo zlyhaním, ak požiadame o pomoc niekoho, komu veríme. Môže to byť rodič, súrodenec, partner, kamarát, odborná pomoc. Je to začiatok cesty k nášmu víťazstvu. ;)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?