Kam sa podela naša empatia?

Autor: Simona Šramová | 10.8.2017 o 19:19 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  446x

Vlastnosť, ktorá je nám prirodzená alebo ktorú získavame vekom, prostredím v ktorom vyrastáme a okolnosťami, ktoré náš život ovplyvňujú. Čoraz viac sa však stretávam s ľahostajnosťou a egoizmom. Akoby empatia už nebola moderná.

Empatia je kľúčom k našej emocionálnej vyspelosti a spolu so súcitom aj základným kameňom ľudskosti. Určite ste počuli o emocionálnom kvociente, ktorý je stále akosi v tieni inteligenčného kvocientu. Bez empatie by sme boli len stroje. Racionálne stroje. Dôležité je myslieť ale rovnako aj cítiť. Mnohí z nás sa nevedia vcítiť do pocitov toho druhého. Nevedia, ako majú reagovať, nevedia čo vtedy majú povedať a preto často odchádzajú. Vedia byť pri človeku, len keď nemusia nič riešiť, pýtať sa. V mojom okolí bolo veľa ľudí, ktorí dokázali rozprávať len o sebe, vnímať len seba, mohli ste sa rozprávať len o nich. Pocity iných boli druhoradé alebo odbité vetou: „Veď ty to zvládneš.“. Keď som chodila na základnú školu stalo sa mi, že som prechádzala okolo troch spolužiakov. Jeden mi nastavil nohu a ja som spadla na tvrdú zem. Na malý moment mi vyrazilo dych. Chvíľu som ostala ležať na zemi. Pamätám si, ako sa smiali a odišli preč. Okolo mňa ľudia prechádzali akoby nič. Nik mi nepomohol. Takéto podobné situácie som zažívala v škole pravidelne. Nik sa ma nezastal, videla som len vysmiate tváre. Vraj je to sranda. Vtedy som pochopila, že človek má sklony byť krutý. Dodnes sa stretávam so svojou triednou profesorkou zo strednej školy. Je to veľmi múdra žena, s ktorou sa rozprávať je vždy obrovským prínosom. Ešte aj dnes učí a rozpráva mi o dnešných študentoch. Občas mám pocit, že medzi mnou a týmito študentmi nie je desať ale podstatne viac rokov. Je to už generácia odchovaná na sociálnych sieťach obklopená všakovakou technológiou. Nič okolo nich ich nezaujíma, dokonca ani vlastný život nie. Česť výnimkám.

Odmala ma zaujímali ostatní. Veľmi rada som sledovala ich tváre, ich mimiku a gestá, ich pohľad a počúvala ich. Zaujímal ma ich príbeh, ich rozhodnutia. Sme naučení, že vidíme len čísla. No za každým jedným číslom je človek s príbehom. V minulosti bolo okolo mňa mnoho ľudí, ktorí predstierali empatiu, pretože ma potrebovali. Vždy sa objavili v momente, keď boli znudení alebo osamelí. Ja nikoho neodmietam, rada vypočujem každého. Život empatického človeka v dnešnom svete je náročný. Cíti sa využitý. Istým spôsobom za to môžu rôzne falošné zbierky, falošné prejavy bolesti či smútku, ktoré chcú z človeka niečo vyťažiť. Vidíme to v televízii, keď niekto plače. Kamera zazoomuje až do slzného kanálika a práve v tom okamihu televízia nasadí reklamu. Ale v konečnom dôsledku empatický človek vekom a skúsenosťami vníma, čo je hra a čo skutočnosť. Už nejaký ten čas sa pristavujem ku jednému predavačovi Nota Bene. Je to veľmi príjemný pán. Ak je vydanie s krížovkou, tak mi vždy jedno odloží. Pre tatku. Pichne ma pri srdci ako ľudia okolo neho prechádzajú a nezastavia sa. Vítame sa s úsmevom na tvári a podaním si rúk. Vždy mi svojimi slovami rozjasní deň.

Príkladom nedostatku empatie ale dostatku narcizmu sú sociálne siete. Na Slovensku je najpopulárnejší Instagram a Facebook. Ilúzia nádherného, šťastného a bezstarostného miesta. Niet divu, že mnohým osamelým ľuďom spôsobuje reálne psychické problémy ako sú depresie. Na profiloch mnohí uvádzajú šťastné momenty z dovoleniek, množstvo fotografií jedla, fotografie svojich detí, statusy o úspešnom zdolaní takej a onakej životnej skúšky, získaní novej práce, svadbe, pôrode...Problémy sa tu neriešia. Minimálne tu na ne nik neodpovedá. Je to považované za nariekanie a obťažovanie. Kdesi som videla veľavravný obrázok vnímania problémov na sociálnych sieťach – sťažujúci sa stojí na stoličke, okolo krku má slučku, sledujúci pri ňom sedí a v rukách drží pukance. Očný kontakt sa akosi stratil. Nahradili ho písmenká a emotikony, ktoré vložíme do textu aj v momente, keď sa vôbec na to necítime. Spoločnosť dáva dôraz na jednotlivca. Len ako jednotlivec máte šancu preraziť, uspieť, byť lepším. Tí druhí sú vaša konkurencia, takže treba nasadiť široké lakte a byť stále v strehu, aby neprišiel niekto lepší. Tlak spoločnosti na nás je obrovský. Nemáme čas na empatiu. Dôležití sme len my. Čo je škoda. Obrovská škoda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.


Už ste čítali?