Akoby sa zdalo, že nevieme, čo je láska a ako ľúbiť. Nie sme ochotní obetovať sa, robiť kompromisy či investovať čas, pozornosť a energiu do vzťahu. V prvých náznakoch problémov vzťah ukončujeme. Chceme niekoho, s kým bude neustála zábava, novosť a bezstarostnosť. Nechceme niekoho, kto urobí aj nudné, banálne a predvídateľné okamihy nádhernými. Ak nám už vzťah neposkytuje vzrušenie, nenapĺňa naše nové potreby a dobrodružstvo, je čas posunúť sa do iného vzťahu. Lenže vzťah nie je len o slnečných dňoch, sú v ňom aj víchrice a búrky. V každom dospelom vzťahu by mala fungovať diplomacia. Ak vzťah alebo naše očakávania nenaplnenej lásky stroskotajú, vo väčšine prípadov sa ihneď riadime heslom "Klin sa klinom vybíja." a hľadáme náhradu za predchádzajúceho partnera. Ostávame sklamaní, že ho nedokážeme nahradiť. Ničíme seba i nového človeka v našom živote. Alebo naopak zatvrdneme a iné ženy/iných mužov degradujeme a zosmiešňujeme. Chceme emocionálne prepojenie, pocit, že niekam patríme, že nás niekto počúva, chceme hlboké poznanie jeden druhého a iné aspekty dospelého vzťahu ale to všetko chceme OKAMŽITE. Bojíme sa samoty. S pribúdajúcim vekom stúpa hladina zúfalosti. Strácame trpezlivosť a ostražitosť. Vrháme sa do vzťahov, ktoré by inak nevznikli. Vzťahy sú budované na piesku, nie kameni. Všetko má však svoj čas. Práve čas odhaľuje pravý charakter človeka, poskytuje mužovi priestor na vytvorenie domu a žene možnosť priniesť do tohto domu domov. Hovoríme: „Láska skončila...“ Láska nemôže skončiť, je trvalá. Skončiť môže ochota riešiť problémy, túžba byť s tým druhým človekom, rešpekt, dôvera, úcta - láska však nie.
Chceme perfektných partnerov a rýchlo sa sklameme, ak sa partner čo len o kúsok odchyľuje od našich predstáv. Najmä ženy majú tendenciu hneď na začiatku povedať: „Ja muža zmením.“ Nezmení, len sa zblázni. Ten muž sa musí zmeniť sám kvôli nej. My sa vo všeobecnosti nechceme meniť a zlepšovať – to musia tí druhí, v žiadnom prípade nie my. My sme dokonalí. Vo vzťahu je silné „JA“, nie „TY“. Takže namiesto hlbokého poznania a prehlbovania vzťahu s jedným človekom vytvárame za krátky čas množstvo povrchných vzťahov. Podľa toho, aký z toho máme osoh, ako vzťahy napĺňajú náš egoizmus a nové potreby. Zamieňame si sympatiu a príťažlivosť s láskou. Pred pár rokmi som do školy pri vytváraní prezentácie našla fotografiu nádherného muža z roku 1895. Zomrel v prvej polovici minulého storočia ale do dnešných dní je sympaťák. Sympatia a príťažlivosť je len skvelý základ. Je to harmónia tváre, tela či vyžarovanie osobnosti lahodné pre oko a srdce toho druhého, ktoré môže/nemusí časom prerásť do lásky. Pár zhodných názorov je tiež fajn základ ale v tom momente „ľúbime“ vymyslenú a dokreslenú predstavu toho, koho sme spoznali. Príliš rýchlo sa nadchneme. To však stále nie je láska. Nemám rada vetu: „Všetci chlapi/ženy sú rovnakí/é.“ Je mi ľúto, že títo ľudia zažili negatívnu skúsenosť ale to, že stretli vo svojom živote balvan neznamená, že teraz musíme byť všetci rovnakí. Ak do vzťahu idú s touto rétorikou a predstavou ich bývalého partnera, nový vzťah je od začiatku odsúdený na zánik.
Sme vo veku modernej technológie. Už nepotrebujeme fyzickú blízkosť. Osobný kontakt nahradili sociálne siete, video volania a správy. Už dopredu vieme zo sociálnych sietí o tom druhom až príliš veľa a už niet čo objavovať. Niektoré páry sú však spolu 24/7. Ale ani to nie je správne. Každý by mal mať vo vzťahu priestor na svoj osobnostný rozvoj a seba. Byť si vzácni. Ak dvaja ľudia po sebe umierajú, niečo tam nie je v poriadku. Nie sme ničí majetok. Sme slobodné a nezávislé osoby, ktoré sa však ľúbia a chcú byť spolu. Vo vzťahu je nutný rešpekt, úcta, úprimnosť a dôvera. Ak máme strach svojho partnera pustiť čo len za roh, pretože máme obavy z nevery, načo sme spolu? Prečo tie zákazy a spovedačky? Prečo nám má partner zakazovať kam nemáme chodiť, s kým sa nemáme rozprávať a pýtať sa ho či nám niečo dovolí? Prečo nám neverí? Prečo vzťah neberieme vážne a vedome často pre pocit nášho pohodlia klameme? Pri niektorých vzťahoch mám pocit, že ide o dcéru a otca alebo matku a syna a nie rovnocenných partnerov. Toto do dospelého vzťahu nepatrí. Vzťah je o vernosti ale nemal by byť väzením, v ktorom sa dusíme. Myslíme si, že usadiť sa znamená, že už všetko skončilo. Sme veční tuláci, ktorých predstava, že navždy budeme už len s JEDNÝM človekom do konca života nás desí. Veď koľko pokušení chodí po svete...Pozor, v tomto článku nepíšem o extrémoch ako je alkoholizmus, drogy, hazard a domáce (fyzické a psychické) násilie!
Sme sexuálne liberálni ale nepoznáme rozdiel medzi láskou a sexom. Sexom zisťujeme či sa nám vzťah oplatí a či sme vôbec do toho druhého zaľúbení. A ak nie – odchádzame od seba. Povieme: „Rozišli sme sa pre neprekonateľné rozdiely.“ Máme sex, pretože je to jednoduché a cítime sa pri tom dobre. Ale inak nemá pre nás žiaden iný význam. Normálne sú dnes jednorazovky, kamaráti s benefitmi, otvorené vzťahy. Hovoria: „Uži si, objavuj a zisťuj, čo je pre teba dobré.“ Naozaj? Je mi smutno, ako sa dievčatá snažia mužov upútať najmä svojim výzorom. Muži dostávajú ženy ako na podnose: „Čo rýchlo získaš, rýchlo prepustíš.“ Sex ako taký je pud. Podprahová informácia, ktorá nám nedovolí vymrieť. Dvaja ľudia si už nedokážu byť viac hmatateľne blízki ako v daný okamih. Sex je povestná čerešnička na torte. Prichádza po tom, ako sme vnútorne pred sebou nahí. To je intimita a na tú treba čas. Odhaliť si navzájom svoje túžby, sny, radosť, strach, svoje slabé miesta, plač, očakávania, pocit bezpečia, ciele, bolesť. Ľudia si však zamieňajú intimitu so sexualitou a následne prichádza žiarlivosť a manipulovanie. Sex už nie je o dávaní samého seba ale o ukájaní svojich vlastných potrieb, ktoré časom prerastajú do stále väčších zvráteností a zvrhlostí. Ľudia trpia predstavivosťou množstva partnerov, ktorých už mali. Už prvý sex je poznačený porno priemyslom, keď sú očakávania zmarené danou realitou. Často počúvam „Nerozumeli sme si v posteli.“ Prečo? Zjedli ste nezrelé jablká. Nestihli ste sa spoznať, nestihli ste sa dozvedieť, kto ste. Zlyhala komunikácia a diplomacia. Panenstvo sa stalo niečím nepekným. Už sa nečaká. Žena sa naučila milovať ako muž, čo je škoda. Žena je totiž tá, ktorá dáva do aktu jemnosť, nežnosť a cit. Bez lásky a nehy dochádza len k obojstrannej masturbácii.
Sme bezstarostná, príliš pragmatická generácia. Láska je nebezpečná emócia, ktorá nás desí. Láska je však to, z čoho sme zrodení a pre čo žijeme. Nebojme sa jej. Nebojme sa jej dať čas.
