Prečo je tak náročné povedať „nie“? Niekto by povedal, že je to len slovo. Patrila som k ľuďom, ktorí často hovorili „áno“ a snažili sa zavďačiť každému. Po čase som však čoraz viac cítila mrzutosť a stres, pretože ostatní už boli naučení, že inú odpoveď ako „áno“ neočakávajú. Pochopila som, že mojim najväčším strachom bolo odmietnutie. Bála som sa, že ak odmietnem žiadosť o pomoc okolia, tak ho sklamem, nahnevám, ublížim jeho citom alebo budem pôsobiť nemilo a hrubo. Nechcela som, aby si o mne myslelo niečo zlé alebo odo mňa odvrátilo zrak. Vedieť povedať „nie“ však neznamená byť sebecký alebo hrubý. Zamysleli ste sa niekedy, prečo keď sme boli malé deti bolo veľmi jednoduché povedať „nie“ ale vekom sa to stáva čoraz zložitejšie? Myslím si, že to má korene vo výchove. Opozícia bola skôr nepovolená. Ak sme povedali „nie“ svojej mame, otcovi, starým rodičom, učiteľovi atď. boli sme nahlas a pred všetkými označení za hrubých a neposlušných. Povedať „áno“ bol prejav očakávanej poslušnosti a správnosti. Nepíšem o tom, že je dobré neposlúchať. Rodičia, učitelia a starší sú autorita. Píšem o tom, že aj názor dieťaťa sa počíta.
Teraz, keď sme dospelí, by sme mali byť viac schopní robiť vlastné rozhodnutia a vedieť rozoznať, čo je správne a čo nie. Slovo „nie“ by sa tak nemalo stať slovíčkom, ktoré sa nepatrí hovoriť ale ktoré by nám malo pomôcť ochrániť samých seba a naše rozhodnutia. Namiesto toho však považujeme „nie“ ako prejav vybočenia z radu, zlej výchovy a sebeckosti. Obávame sa, že ak povieme „nie“, budeme sa cítiť ponížene, vinne, zahanbene. Netreba zabudnúť na strach zo samoty, možné budúce odmietnutie od tej istej osoby alebo na opustenosť. Niektorí prejavujú súhlas aj z bočných úmyslov - „Čo ak toho človeka budem v budúcnosti potrebovať?" Pri učení sa povedať „nie“, je dôležité poznať a vybudovať svoju hodnotu, rešpekt a úctu. Ak sami sebe neprejavíme rešpekt a úctu a nepoznáme svoju hodnotu, nemôžeme to očakávať od druhých. Zistila som, že ak dávam neustále druhých pred seba, nebudem sa nikdy cítiť slobodná a naozaj šťastná. Nie je v našich ľudských silách pomôcť všetkým a potešiť každého. Ak sa o to pokúsime, zavedie nás to na cestu beznádeje a neúcty voči sebe.
Mali by sme poznať, kedy chceme povedať skutočne „áno“ a kedy je nutné zvoliť negatívnu odpoveď. Často sa totiž stáva, že povieme „áno“ ale potom premýšľame nad možnosťou, že to nie je skutočne naše rozhodnutie a uchyľujeme sa ku klamstvám a vymysleným scenárom. Takáto situácia na nás vyvíja tlak a stres. Pred rokmi ma pozvala známa na stretnutie s cieľom prednášky istej kozmetickej spoločnosti. Nemala som záujem tam ísť ale kvôli nej som súhlasila. Vo svojom vnútri som však súperila s tým, že ísť tam nie je to, čo chcem a tak som známej deň pred stretnutím zavolala a zaklamala, že mám niečo iné. Nebolo lepšie jej priamo povedať, že tá prednáška nie je moja šálka kávy a nebavilo by ma to? Uvedomila som si, že ak nechcem povedať „áno“, nemusím ho povedať. Tí, ktorí ma majú radi, ma budú chápať a rešpektovať. To isté majú schované u mňa. A ak to nevedia pochopiť, nikdy im na mne nezáležalo. Ľudia by nemali byť voči sebe ľahostajní a mali by si pomáhať, robiť kompromisy a viesť dialóg, pretože inak sa vzťah nevyvíja a zaniká, ale nemali by sme sa rozdávať za každú cenu. Preto je dôležité povedať priamo svoj nesúhlas. Neospravedlňovať sa a nevymýšľať si rôzne dôvody, prečo to nemôžeme urobiť. Neklamať – práve klamstvá vedú neskôr k pocitom viny a tomu sa predsa chceme vyhnúť. Uvedomiť si, že ak teraz povieme „nie“, nebudeme sa neskôr pred tým druhým schovávať a správať sa rezervovane. Ostáva však nutnosť ostať milý a poďakovať tomu druhému za jeho čas. Ten druhý pochopí, že pred ním nezatvárame dvere a vypočujeme ho, avšak nemôžeme mu pomôcť. A znova: ak to nepochopí, vidí len seba alebo je naučený, že sa mu všetci prispôsobujú. Predstavme si modelovú situáciu, keď musíme niekoho odmietnuť – ako zareagujeme? Nehovorme „Premyslím si to.“ a nesľubujme, ak už v daný okamih vieme, že nemôžeme alebo nechceme pomôcť. Druhému dávame nádej, spolieha sa na nás a počíta s nami. Dokážeme sa mu potom pozrieť do očí?
Učiť sa povedať „nie“ sa stalo v mojom živote veľmi dôležité. Je to výzva, ktorej sa už nebojím. Už sa necítim uväznene alebo vinne ale vnímam slobodu a moc samej nad sebou.