Prečo aj v dospelom veku potrebujeme rozprávky?

Autor: Simona Šramová | 23.11.2017 o 18:26 | Karma článku: 2,20 | Prečítané:  305x

Pamätáte si, ako ste ako deti verili, že môžete lietať? Keď ste verili v čary a to, že hocičo je možné? Kam to zmizlo? Aj ako dospelí predsa stále môžeme veriť v rozprávky.

Kde bolo, tam bolo...Všetci si pamätáme slová, ktoré nás voviedli do sveta fantázie a dobrodružstiev. Boli sme šťastní a plní očakávaní. Aj mne rodičia pred spaním čítali rozprávky a keď som vedela čítať, dostávala som knižky aj na svoje sviatky. Vekom sa však rozprávky obmedzili len na obdobie Vianoc. Čo je škoda, pretože z týchto príbehov môžeme čerpať dodnes. Rozprávky sú totiž o láske, strate, bolestiach, trápeniach, túžbach, smrti, vzostupoch a pádoch, prekvapeniach, vnútorných konfliktoch, problémoch či nespravodlivosti. Jednoducho o všetkom, s čím sa všetci počas života stretávame. Spájajú nás. Okrem toho nás môžu rozprávkové postavy inšpirovať. Prečo? Pretože napriek umiestneniu v rozprávke, sú stále ľuďmi. Vidíme v nich seba a všetky chyby a omyly, ktoré sme urobili. Uvedomujeme si to bez toho, aby nás niekto nasilu poučoval, moralizoval a kázal nám. Vo svojom vnútri túžime byť všetci rešpektovaní, udržiavať si svoju hodnotu, cítiť úctu voči sebe a druhým, milovať a byť milovaní. Rozprávky nám dávajú možnosť utiecť, získať znova nevinnosť a šancu obnoviť našu životnú cestu či po dlhom bojí získať to za čo bojujeme.

V rozprávkach môžeme vidieť svoje temné stránky. Zároveň nám ale pomáhajú objaviť to dobré a dávajú nám možnosť byť víťazom. Nechávajú nás vyhrať nad nepriateľom, ukazujú nám, že tí, ktorí musia prechádzať ťažkým obdobím, môžu uspieť a aj uspejú. Učia nás láske a trpezlivosti - na dobré a kvalitné sa čaká, nepríde to hneď. Princezná tiež dlho čakala na svojho princa. A on jedného dňa naozaj prišiel. Preto je potrebné si k trpezlivosti pribaliť aj nádej. Existuje veľa otázok, ktoré začínajú po „kde bolo, tam bolo“ a ktoré s nami ostávajú aj po záverečnom „...a žili spolu šťastne až kým neumreli.“ Albert Einstein raz povedal: „Ak chcete mať inteligentné deti, čítajte im rozprávky.“ Niekedy nám rozprávky dávajú dobré spôsoby vidieť samých seba. Ako ďaleko môže zájsť naša nenávisť? (Snáď nie až do takého bodu, že otrávime jablko.) Čo by sme urobili, aby sme to a tamto dosiahli? Koľkých ľudí necháme odísť bez toho, aby sme im dali priestor v našich životoch?

Niektorí hovoria, že rozprávky sú smiešne - obyčajný výplod fantázie určený len deťom (i keď pôvodne dnešné rozprávky boli príbehmi pre dospelých - pri nich by nezaspalo žiadne dieťa). Nie je v nich nič, čo by sa dalo pretaviť do reálneho života. Niektorých predbehnem a napíšem, že poznám mnoho ľudí, ktorí hovoria o Biblii ako o knihe rozprávok. O tomto písať nechcem, na to sú tu iní. V reálnom živote sa sny neplnia, keď padá hviezda. Ak spadneme do zajačej nory vytkneme si členok namiesto toho, aby sme sa dostali do krajiny zázrakov a mali čaj o piatej s Klobúčnikom. Áno, súhlasím. Ale rozprávky nie sú učebnicami, čo by sme mali a čo nemali robiť, keď nám na dvore vyrastie obrovská fazuľa. Tieto časti rozprávok nie sú pravdou. Rozprávky nám síce hovoria, že draci existujú ale podstatnejšie je pochopiť, že draci sú poraziteľní - drak môže byť v našich životoch iné pomenovanie pre výzvu, skúšku, prekážku, ktorá nám bráni posunúť sa v našich životoch ďalej. Zvládneme to?

Je náročné veriť rozprávkam nie preto, že všade naokolo lietajú draci, ježibaby a iné rozprávkové bytosti ale preto, že v nás je akosi vekom a životnými skúsenosťami zakódované, že neexistujú šťastné konce. Pre mnohých je každý deň pripomienkou, že nie vždy dobro víťazí nad zlom, že sa chudobní a dobrí ľudia nemusia jedného dňa stať bohatými, že sa tekvice nezmenia na kráľovské koče, ktoré nás zavedú k nášmu princovi alebo princeznej. Ale možno práve šťastné konce sú presne to, v čo potrebujeme veriť. Potrebujeme nádej: nádej na zajtrajšok. Rozprávky sú inšpiráciou pre nás byť lepšími ľuďmi. Potrebujeme získať možnosť snívať. Snívať, že na našej ceste nás čaká šťastný koniec. Cítiť, že je v nás stále niečo dobré. Vedieť, že dobré veci sa nám môžu stále stať. Uvedomiť si, že môžeme byť v našich životoch našimi vlastnými hrdinami. Tým, že sa s rozprávkami – či už čítaním alebo pozeraním ich rôznych variácií – stretávame počas celého nášho života, veríme v čarovnú silu - dobro nakoniec vždy zvíťazí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Valkovho vraha označili, v prípade Kuciaka jeho kolegyňa stráca nádej

Čaká sa na prokuratúru, či uverí verzii o vražde právnika.


Už ste čítali?