Som stará duša, extrovertný introvert, bútľavá vŕba. Radšej píšem a počúvam ako rozprávam. Fascinuje ma ľudský vnútorný svet a životné príbehy. Túžim pomáhať. Takto je to už odmala. V kolektíve sa zapájam len do rozhovorov, ktoré nie sú povrchné a majú svoju hĺbku. Ľudia sa mnou vedia spočiatku nadchnúť ale keď zistia, že nerozprávam ako väčšina v mojom veku, väčšinou ma prestanú vyhľadávať a kontakt zanikne. Preto som nikdy nezapadala do väčšieho okruhu ľudí. Myslela som si, že so mnou nie je niečo v poriadku, keď neviem tak jednoducho nadväzovať priateľstvá. Potom som si uvedomila: „Toto som ja. Nie som menejcenná len som iná ako zvyšok kolektívu.“ Časom som pochopila, že vedieť počúvať ani nie je chyba. Len som počúvajúca vo svete rozprávajúcich.
Prijať sa znamená akceptovať nielen svoje silné ale aj slabé stránky. Prijať sa znamená milovať a vážiť si samého seba. Prijať sa znamená poznať svoju hodnotu. Ak ju nepoznáme my sami, nebudú ju poznať ani tí druhí. Prijatie samého seba však neznamená odmietanie zlepšiť sa. Je to len prvý krok k sebapoznaniu. Už od mojej puberty mám väčšie boky a zadok. Je zarážajúce, koľkým ľuďom táto skutočnosť prekáža. Nezanedbávam svoje zdravie. Stravujem sa striedmo a zdravo. Hýbem sa. Nemôžem si len tak zmyslieť chudnúť - nebudem vedieť či to chudnem ja alebo sa znova prejavuje môj Crohn. Ovplyvňuje moje telo moju myseľ? To ako premýšľam, aké mám názory, aké mám srdce? Ak to ja budem považovať za chybu, bude mojim osobným rozhodnutím niečo na tom meniť. Mnoho ľudí robí chybu, keď sa s okolím porovnáva. Je to vopred prehratý boj. Vždy totiž nájdete ľudí, ktorí sú krajší, úspešnejší a zručnejší ako ste vy. Čím viac sa porovnávate s ostatnými, tým viac sa cítite mizernejšie a neschopnejšie. Vyvyšovanie sa nad ostatnými je zas prejavom vlastnej snahy o nezdravé pozdvihnutie svojho sebavedomia a ega. Prijmime sa takí akí sme teraz. Teraz sme iní, akí sme boli v minulosti a sme iní, akí budeme v budúcnosti. My možno zmenu nevnímame ale naši najbližší si to určite všímajú. Naše vnútro sa vyvíja spoločne s našim telom. Akým smerom? To už záleží na nás.
Dôležité je prijať sa ako celok. Nemôžete prísť do galérie a kritizovať obraz na základe farieb: „Nemám rada červenú, takže všetky obrazy s červenou farbou nie sú pekné.“ Nie, takto to nefunguje. Chcete predsa vidieť, ako červená ladí s ostatnými farbami a odtieňmi. Tak je to aj s nami. Nevnímajme len svoje slabosti ale sledujme ako naše slabosti spolupracujú s našimi silnými stránkami. Platí to aj s našimi zručnosťami. Neviem kresliť, hrať na hudobnom nástroji a ani spievať. Avšak viem písať, počúvať a piecť. Sú to moje obrovské vášne. Niekto má nadanie na matematiku či fyziku, ja na slovenský a anglický jazyk. A tak je to správne. Nikomu nemusíte dokazovať kým ste. To, čo sa o vás hovorí, vás nemusí trápiť. Pamätám na slová mojej mamy, ktorá hovorievala: „Kým o tebe rozprávajú je to znak, že nie si mŕtva.“ Priznajme si to – často sa cítime osamelí, však? Viem, je náročné nájsť niekoho, kto zdieľa s nami rovnaké záujmy a osobnosť. Hovorí sa, že rodinu si nevyberáte. S týmto tvrdením nesúhlasím. Podobná genetika nezaručuje nič. Môžete si byť rovnako cudzí ako tí, ktorých stretávate denne pri ceste do/z práce. Môžete si vybrať ľudí, ktorí budú vašou rodinou, vašimi priateľmi alebo známymi. Priala by som každému prostredie lásky a slobody. Ak sa niekomu nepáčim? Netrápi ma to. Na svete je nás sedem miliárd – to znamená sedem miliárd názorov na to, čo je pre srdce a oči sympatické. Predstierať, že sme niekto iní, len aby sme sa niekomu zapáčili - to nám dlho nevydrží a skôr či neskôr sa prejaví naše pravé vnútro.
Viete ako ja začínam deň? Úsmevom do svojho odrazu v zrkadle. Nie som dokonalá. A to je na tom krásne. Všetci sme krásni práve svojou nedokonalosťou. Vzájomne sa tak môžeme dopĺňať. Máme chyby ale je len na nás či s tým niečo budeme robiť. V každom prípade je to len zlomok malých sklíčok v krásnej mozaike nášho bytia.
