Meditovať v tejto polohe je totiž po nejakom čase bolestivé a čoraz menej sa dokážeme sústrediť. Bolí nás nos, ruka či noha. Všimneme si v miestnosti muchu. Myslíme na to, čo by sme si dali na obed. Vybavia sa nám nevybavené e-maily. Možno nás zaujíma, ako by sme pôsobili, keby niekto vošiel do izby a uvidel nás: vyzeráme naozaj ako niekto, kto medituje? Meditovanie si vyžaduje vnútornú silu – sme sami len s našimi myšlienkami. Vždy som verila, že som zlyhala, ak som nevedela ostať ticho v ústraní izby dlhší čas. Ale po čase som si uvedomila, že neexistuje správna možnosť meditovania. Je to o tom tešiť sa na moment, ktorý si vyhradím len pre seba. Premýšľala som nad nejakými tipmi, ktoré môžeme začleniť do našej každodennej meditácie. V daný okamih si všímam veci okolo seba. Predstavím si, že niečo spoznávam prvýkrát. Mám na mysli - nesúdiť, nedávať ničomu nálepku, len si všímať každý detail toho, čo práve objavujem. Ak tápem, pomáha zhlboka dýchať. Venujem pozornosť tomu, že dýcham a prenesiem sa do prítomného okamihu. Skúšam zapojiť všetkých päť zmyslov. Občas však tie myšlienky nechcú a nechcú odísť. Vtedy si ich píšem do zápisníka.
Ak si toto uvedomíme, môžeme meditovať naozaj hocikde a kedykoľvek. Vo vlaku, autobuse, keď čakáme v čakárni u doktora, ráno, pred spaním alebo počas krátkej prestávky. Som vďačná za všetko, čo ma v živote postretlo. Aj za to zlé, pretože aj takéto okamihy mi pomáhajú rásť. Ďakujem za slnečný deň ale ďakujem aj za deň, keď prší. Ak nie je za čo ďakovať? Minimálne môžeme ďakovať za ďalší nový deň. Toto je meditácia. Nemusíme sedieť v ústraní izby v sede s prekríženými nohami trebárs aj niekoľko hodín. Meditovať hocikedy a hocikde má niečo do seba a skrýva niečo krásne. Tento rok som si sľúbila chodiť na jogu. Veľmi sa teším.