Keď priateľstvo na celý život zrazu končí

Autor: Simona Šramová | 25.1.2018 o 18:55 | Karma článku: 4,07 | Prečítané:  1191x

Ani neviem, kedy presne naše kamarátstvo začalo. Prosto tam bolo. Akosi dokázalo časom zvládať aj vzdialenosť, ktorá nás oddeľovala. Bola to súčasť nášho kamarátstva. 

Kamarátstvo s ním bolo to najkrajšie, ktoré som mohla získať. Bolo mimoriadne dôležité a roky v jeho spoločnosti sú v mojom živote nazývané "zlaté roky". Mali sme nezhody, tak ako všetci kamaráti ale časom sme si nenašli čas ich úplne vyriešiť. Ospravedlňovali sme sa jeden druhému ale nikdy sme nepovedali tie správne slová. Vtedy sme už akosi vedeli, že naše kamarátstvo speje ku koncu. Všetky tieto malé nezhody sa stávali väčšími a naše kamarátstvo sa ocitalo stále viac nie na kameni ale na piesku. V konečnom dôsledku sme začínali okolo seba prechádzať, akoby sme boli neviditeľní. Obaja sme boli zranení a zraňovali sme. Mať najlepšieho kamaráta znamená mať niekoho, kto nás chápe, smeje sa s nami, plače s nami, je až bolestivo úprimný, vždy pripravený na dlhé nočné rozhovory prijímajúci nás takých, akí sme. Mali sme to všetko okrem toho, že nás delila vzdialenosť.

Ku koncu sa naša komunikácia stále viac zmenšovala. Už sa nedalo znášať písanie správ, ktoré často ostávali bez odpovede a keď rozhovor akosi viazol. Kam zmizla tá ľahkosť slov medzi nami? Kam zmizol smiech a uťahovanie si zo seba? Pociťovali sme beznádej. Myslím, že sme to obaja vedeli ale nechceli sme to priznať. Chcela som naše kamarátstvo zachrániť, pretože som nebola pripravená nechať kamaráta odísť. Už sme totiž neboli len kamaráti, už sme boli ako rodina. Koľko času potrebuje kamarátstvo na svoje vyliečenie? Môže sa opraviť? Trápi ho to rovnako ako mňa? Toto boli všetko otázky, ktoré som si kládla, kým neprišiel koniec. Pochopila som, že neexistuje správna odpoveď.

Prijať, že práve pravdepodobne zaniká kamarátstvo s človekom, o ktorom ste si mysleli, že nikdy neskončí, je ťažké a bolestivé. Neexistuje spôsob ako sa na to pripraviť. Aj keď to bolo zrejmé, nechcela som to prijať. Ale čo raz viac som vnímala bolesť, ticho a chlad, ktorý som z neho cítila. Naše kamarátstvo sa začínalo stále viac a viac skladať zo spomienok. On sa chcel odpútať od minulosti, ja som mu ju stále pripomínala. Musela som akceptovať, že dokáže žiť bez mojej blízkosti a je s tým úplne v pohode. Stále mám nutkanie zavolať mu. Povedať mu o všetkom, čo sa mi podarilo ale aj nepodarilo. Počuť, ako sa mu darí a nedarí. Pretože to sme boli kedysi my. Po čase však pochopíte - prestanete sa snažiť, prestanete prikladať polienka do ohníka, aby úplne nezanikol. Ste to totiž už len vy, kto ohník stále oživuje. Musíte prelomiť puto, ktoré vás k sebe viaže. A to tak veľmi bolí. Navždy mi bude chýbať, pretože v mojom živote mal veľmi dôležité miesto. Verím, že bolesť a pocit prázdna časom prejdú. Možno sa o pár rokov stretneme ako noví ľudia. Ktovie. Každopádne dnes chápem, že niektorí ľudia navždy ostávajú v našich srdciach ale nie v našich životoch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Evita sa zbavila stratového vydavateľstva. Spôsobom, aký využil aj Bašternák

Podnikateľka a spisovateľka Eva Urbaníková zrušila svoje vydavateľstvo. Urobila to spôsobom, ktorý ministerstvo označuje za špekulatívne.


Už ste čítali?